Tváre, vďaka ktorým Rodina zostáva spolu je séria krátkych rozhovorov s dôležitými ľuďmi v a okolo našej nadácie, členmi správnej a dozornej rady, donormi aj partnermi, ktorí pomáhajú meniť veci k lepšiemu.
Ako prvého hosťa vám predstavujeme MUDr. Roberta Vetráka. Lekára, lídra, zakladajúceho člena Ronald McDonald House Slovakia a človeka, ktorý sa dlhodobo snaží meniť veci nielen pri lôžku pacienta, ale aj systémovo.
V rozhovore sa dozviete, prečo je prítomnosť rodiča pri dieťati v nemocnici kľúčová, čo ho motivuje pomáhať a prečo má zmysel zapojiť sa do našich aktivít.
Nemocnica by pre dieťa nemala byť traumou, ale miestom, kde sa cíti bezpečne
MUDr. Robert Vetrák, MPH, je lekár, pediater a rádiológ, ktorý svoju kariéru spojil najmä s Národným ústavom detských chorôb v Bratislave, kde pôsobil ako lekár, neskôr zástupca riaditeľa a napokon aj riaditeľ. Významne sa podieľal na budovaní kľúčových špecializovaných pracovísk, vrátane detského kardiocentra či detskej onkológie, ktoré dnes patria k špičke v Európe. Popri klinickej praxi sa dlhodobo venuje riadeniu zdravotníctva, pôsobil na Ministerstve zdravotníctva SR, na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aj ako riaditeľ viacerých zdravotníckych zariadení. V súčasnosti je viceprezidentom Slovenskej lekárskej komory. Dôležitou súčasťou jeho práce je aj filantropia, patrí k zakladajúcim členom Ronald McDonald House Slovakia, kde sa dlhodobo angažuje v podpore rodín hospitalizovaných detí.
Pracuješ celý život s deťmi. Kedy sa k tomu prirodzene pridala aj potreba meniť veci systémovo a pomáhať aj mimo samotnej medicíny?
Práca s deťmi ťa k tomu prirodzene vedie. Keď sme sa v roku 1991 presťahovali do novej nemocnice, rýchlo sme zistili, že projekt je už zastaraný a nezodpovedá potrebám, napríklad tomu, aby mohli byť deti hospitalizované spolu s rodičmi. Izby pre matky boli úplne oddelené od detských oddelení. Začali sme preto hľadať spôsob, ako to zmeniť. A práve v tom čase, v roku 2003, prišla pani Jiráková s myšlienkou založiť organizáciu, ktorá by pomáhala vytvárať lepšie podmienky pre rodičov a deti v nemocniciach. Aj vďaka tomu som sa stal jedným zo zakladajúcich členov tejto iniciatívy.
Čo ti táto práca dáva dnes?
Veľmi veľa. Keď vidím, koľko úsilia stojí za tým, aby sme získali prostriedky a zlepšili prostredie pre choré deti a ich rodičov, má to pre mňa veľký zmysel. Najsilnejšie momenty sú, keď otvárame nové priestory a vidíme konkrétny výsledok našej práce. A potom sú tu tie drobné, ale veľmi silné momenty, keď stretnem niekoho, kto ma ani nepozná, a povie, že bol so svojím dieťaťom v nemocnici a že tie priestory sú krásne. Vtedy si uvedomím, že to, čo robíme, má reálny dopad.
Začiatky však asi neboli jednoduché. Čo ťa najviac prekvapilo?
Prekvapila ma určitá neochota. Po revolúcii ešte nebolo bežné, aby boli rodičia s deťmi priamo na oddeleniach. Niektorí primári mali obavy pustiť matky na kliniky. Dnes sa to zdá samozrejmé, ale vtedy to bola veľká zmena, prejsť od obmedzených návštevných hodín k tomu, aby rodič mohol byť s dieťaťom prakticky neustále.
Je nejaký konkrétny príbeh, ktorý ti zostal v pamäti?
Je ich veľa, ale pre mňa sú najcennejšie práve tie nenápadné. Keď mi niekto úplne spontánne povie, že bol v nemocnici a že sa tam cítil dobre. To je pre mňa potvrdenie, že naša práca má zmysel.
Čo by si odkázal ľuďom, ktorí váhajú zapojiť sa do podobnej pomoci?
Nemali by váhať. Nikto z nás nevie, kedy bude pomoc potrebovať, či už on sám, jeho deti alebo blízki. Pomáhať druhým má zmysel vždy.
Čo ťa táto skúsenosť naučila o tebe samom?
Keď sa na to pozerám spätne, myslím si, že som sa rozhodol správne. Pomáhame chorým deťom a snažíme sa vytvoriť také prostredie, aby nemocnicu nevnímali ako niečo traumatizujúce, ale čo najviac ako domov. To považujem za najdôležitejšie.
Sú aj chvíle, keď je to pre teba ťažké?
Ťažké chvíle prídu, ale veľa vecí si človek uvedomí v širšom kontexte. Keď je zdravý a darí sa mu, ľahko zabudne, že nie všetci majú také šťastie. Pomáha mi pokora, uvedomenie si, že peniaze ani úspech nie sú všetko. Skutočný význam má to, keď vieme pomôcť druhým v čase, keď to potrebujú.
A na záver, je niečo, čo by sme o tebe možno nečakali?
Popri všetkých aktivitách ešte pracujem aj ako lekár-koroner. Je to úplne iná oblasť, ale aj tá patrí k mojej profesii.