Dáta sú dôležité na to, aby sme vedeli pomáhať efektívne, ale emócie sú to, čo dáva odpoveď na otázku, prečo to robíme.
Adam Štefánik pôsobí v spoločnosti McDonald’s pre Českú republiku a Slovensko, kde sa venuje finančnému riadeniu a strategickému rozvoju biznisu. Profesionálny život postavil na analytickom myslení, práci s dátami a hľadaní riešení, ktoré prinášajú dlhodobý výsledok. Popri svojej kariére je aj členom dozornej rady Ronald McDonald House Slovakia. Prostredníctvom tejto organizácie pomáha vytvárať podmienky, aby rodiny hospitalizovaných detí mohli zostať spolu aj v tých najťažších chvíľach. Hoci je zvyknutý robiť rozhodnutia na základe čísel, rodičovstvo a skúsenosti z charitatívnej oblasti mu každý deň pripomínajú, že tie najdôležitejšie veci sa často nedajú zapísať do tabuliek.
1. Existuje rozhodnutie alebo životná skúsenosť, ktorá ťa najviac formovala a ovplyvnila to, kým si dnes?
Ak by som mal vybrať momenty, ktoré ma najviac formovali, boli by to dva. Prvým bol odchod na vysokú školu do Prahy, kde som si veľmi rýchlo uvedomil, že za svoje rozhodnutia nesiem plnú zodpovednosť a že výsledky sú priamym dôsledkom každodenných rozhodnutí.
Druhý kľúčový moment prišiel o niekoľko rokov neskôr počas leadership programu vo Vodafone. Tam som pochopil, že musím najskôr vedieť, kto som a kam smerujem, aby som mohol viesť niekoho ďalšieho – vedieť pracovať so sebou, aby som vedel pracovať aj s inými ľuďmi.
Dnes sa snažím tieto dva prístupy prepájať – dôraz na fakty a výsledky kombinovať s rešpektom k ľuďom a prostrediu, v ktorom pracujú.
2. Čo je dnes pre teba v živote skutočne dôležité a zmenila sa odpoveď na tuto otázku za posledných desať rokov?
Dnes je pre mňa najdôležitejšia moja rodina, najmä moja dcéra. Dáva mi perspektívu, ktorú si človek v práci nikdy nedokáže vytvoriť.
Pred desiatimi rokmi som bol výrazne viac orientovaný na seba – mal som silné ego a potrebu dokazovať si vlastnú hodnotu cez výsledky.
Dnes vnímam úspech inak. Nie je to len o tom, čo dosiahnete, ale či to má zmysel aj mimo práce a či to zdieľate s ľuďmi, na ktorých vám naozaj záleží.
3. Tvoja profesia je úzko spojená s financiami, dátami a efektivitou. Čo ťa motivovalo prijať úlohu člena našej dozornej rady?
Impulz prišiel zo strany McDonaldu a ja som ho rád prijal, pretože to bol vlastne posun nielen profesný, ale aj osobný.
Zároveň je to možnosť ako môžem ja čiastočne prispieť spoločnosti a dáva mi to väčší zmysel, než prispieť peniazmi.
4. V McDonald’s sa denne rozhoduješ na základe čísel, analýz a faktov. Dá sa rovnaký prístup aplikovať aj pri charitatívnych projektoch, alebo sú situácie, keď musia dostať priestor emócie?
Myslím si, že jedným z dôvodov, prečo ma McDonald’s nominoval, bolo priniesť racionálny pohľad tam, kde prirodzene dominujú emócie.
Realita však ukázala, že tieto dva svety sa nedajú oddeliť. Srdce sa nedá vypnúť – a ani by sa nemalo.
Dnes to vnímam tak, že dáta sú dôležité na to, aby sme vedeli pomáhať efektívne, ale emócie sú to, čo dáva odpoveď na otázku, prečo to robíme.
5. Spomenieš si v tvojom živote alebo kariére na moment, keď zvíťazilo srdce nad dátami?
Áno, veľmi osobný moment. Keď som spoznal svoju partnerku, jednou z prvých vecí, ktoré spomenula bolo, že býva v Trnave – čo znamenalo vzťah na diaľku. Racionálne vieme, že takéto vzťahy sú náročné.
V tomto prípade však srdce prevážilo nad dátami.
S odstupom času to vnímam ako jedno z najlepších rozhodnutí – dnes máme spolu dcérku.
6. Ako človek, ktorý je zvyknutý merať výsledky a návratnosť investícií, ako vnímaš „návratnosť“ investície do dobra? Dá sa vôbec spoločenský dopad zmerať?
Ako človek z financií prirodzene hľadám návratnosť a merateľný dopad. Zároveň však platí, že nie všetko podstatné vieme zachytiť číslami.
Zaujala ma napríklad myšlienka väzenského dilematu, ktorá ukazuje, že spolupráca – a teda v istom zmysle aj dobro – sa dlhodobo vypláca. Blízky je mi aj pohľad finančného hygienika Juraja Karpiša, ktorý hovorí o peniazoch ako o pamäti dobrých skutkov.
Zároveň platí, že tomu, čomu venujeme pozornosť, začneme prikladať väčší význam – podobne ako pri Baader–Meinhof efekte.
Aj preto vnímam investíciu do dobra ako niečo, čo má reálny dopad – nielen v číslach, ale aj v tom, ako ovplyvňuje naše správanie v dlhodobom horizonte.
7. Kedy si si prvýkrát naplno uvedomil, aký význam môže mať pre rodinu možnosť zostať spolu počas hospitalizácie dieťaťa?
Asi najväčšie uvedomenie prišlo v momente, keď som navštívil dom Ronalda McDonalda v Prahe, kde vlastne človek vidí tie skutočné rodiny, skutočné príbehy a zistí, že vlastne ten dopad má zmysel.
Keď vidíte rodiny naživo a počujete ich príbehy, uvedomíte si, že pre nich to nie je len o komforte, ale o možnosti byť spolu v situácii, keď to najviac potrebujú.
V takých chvíľach prestávajú byť dôležité abstraktné úvahy alebo čísla. Zostáva len uvedomenie, že blízkosť rodiny má obrovskú hodnotu – pre deti aj pre rodičov.
8. Nedávno si sa stal otcom. Zmenilo rodičovstvo tvoj pohľad na poslanie RMH?
Jednoznačne áno. Odkedy som sa stal otcom, vnímam poslanie RMH inak.
Uvedomil som si, že príbeh, ktorý žijú rodiny v Dome Ronalda McDonalda, sa môže stať komukoľvek. Je jedno, kde ste a kým ste – ak sa ocitnete v situácii, ktorú si nikto z nás nevyberá, pochopíte, aká dôležitá je blízkosť rodiny.
9. Čo ti členstvo v dozornej rade Ronald McDonald House Slovakia dalo ako človeku?
Vnímam to ako spôsob, ako tu po sebe zanechať svoj malý balíček dobra.
V pracovnom živote sa veľa vecí meria výsledkami, ale tu máte možnosť prispieť k niečomu, čo má zmysel.
10. Mnohí ťa poznajú ako racionálneho manažéra a finančného lídra. Čo by ale o Adamovi Štefánikovi väčšina ľudí nepovedala?
Tak samozrejme moja rola, aj moje štúdium a celý môj život je o tom byť dátový a racionálny.
To, čo by možno ľudia ani nepovedali je, že jedna z mojich osobných hodnôt je spravodlivosť.
A to vlastne, aj keď sa vrátim späť k charite, deti si nevyberajú, respektíve, je to nespravodlivé, že deti ochorejú, takže mi to dáva možnosť zmeniť túto nespravodlivosť.
11. Keď sa pozrieš na svoju doterajšiu cestu, na čo si najviac hrdý ako profesionál a na čo ako človek?
Ako človek som najviac hrdý na svoju dcérku – sledovať, ako rastie a robí pokroky, je pre mňa ten najväčší úspech.
Veci z profesionálneho života sa s tým nedajú porovnať, aj keď by o nich niekto vedel rozprávať veľmi dlho.
V práci som nikdy nebol ten, kto sa potrebuje chváliť. Skôr verím, že dobrá práca by mala hovoriť sama za seba. Teší ma, že som mohol svojou malou časťou prispieť k projektu Domu Ronalda McDonalda v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádzam.
12. Čo by si odkázal ľuďom alebo firmám, ktoré podporu Ronald McDonald House Slovakia zvažujú, ale ešte sa nerozhodli?
Aby to samozrejme zvážili.
Myslím si, že zatiaľ sme relatívne málo známi, ale tá organizácia ako taká celosvetovo je veľmi silná, veľmi veľká a ten model ako taký dáva zmysel, respektíve je overený.
Bolo by super, keby naše zdravotníctvo bolo na takej úrovni, že by nás vôbec nebolo treba.
Ale, bohužiaľ, to tak zatiaľ nie je. Takže prispejte, má to zmysel.